V rokoch 2019 – 2025 študovala na Akadémii umení v Banskej Bystrici, maľbu začala študovať v Ateliéri klasických maliarskych disciplín prof. Hološku, a absolutórium získala vateliéri STARTUP pod vedením doc. Triašku. V akademickom roku 2021/2022 absolvovala pobyt na Akadémii výtvarných umení vo Varšave, maľbu študovala pod vedením prof. Wojciecha Cieśniewskieho a v rokoch 2024 – 2025 na Accademia di Belle Arti di Brera u prof. Carla Bernardiniho. V rokoch 2023, 2024 a 2026 finalistka súťaže Maľba. 

Monika Hurajová pracuje primárne v médiu olejomaľby, pričom sa venuje prednostnefigurálnym kompozíciám. Vo svojej tvorbe skúma vnútorný svet človeka i dynamiku medziľudských vzťahov. Spočiatku sa sústreďovala na maliarsku interpretáciupsychologických fenoménov, akými sú pud sebazáchovy či zrkadlenie. Zaujímalo jupredovšetkým prežívanie bolesti, jej potláčanie a popieranie. V neskorších prácach rozvíja témy vystúpenia z komfortnej zóny, hľadania vlastnej identity a neschopnosti otvorene artikulovať vlastný názor. Tieto motívy často sprostredkúva prostredníctvom symbolu tenkej drapérie, ktorá sa v jej dielach objavuje ako metafora hranice medzi bezpečím azraniteľnosťou.

Finálová maľba Still Life (2026) pracuje s kontrastom medzi brutalitou telesnosti a každodennosťou prostredia, v ktorom sa násilie odohráva ako samozrejmá súčasť života. Motív zabíjačky nefunguje iba ako dokument vidieckej reality, ale predovšetkým ako metafora obety, resp. trvalej prítomnosti smrti v priestore, ktorý navonok pôsobí takmer pokojne. Dielo predstavuje sondu do tém zraniteľnosti, telesnosti a pominuteľnosti ľudského(zvieracieho) bytia. Ako upozorňuje samotná autorka, názov diela ironicky odkazuje natradíciu maliarskeho zátišia. Namiesto estetizovaných predmetov hojnosti sa centrom kompozície stáva telo zbavené svojho vnútra. Dielo tak otvára otázky utilitárneho vzťahu ktelu, normalizácie násilia i citovej otupenosti voči praktikám, ktoré pretrvávajú ako súčasťnašej tradície. Hurajová konfrontuje diváka priamo so surovou estetikou tradičnej vidieckej zabíjačky. Napätie buduje prostredníctvom dramatického až apokalyptického koloritu s dominanciou krvavočervených, ružových a okrových tónov. Otvorenosť rany ostro kontrastuje s rustikálnou konštrukciou trojnožky a háku, čím dielo nadobúda až rituálnycharakter. Maľba nie je naturalistickým záznamom dedinského zvyku, ale meditatívnou metaforou o hranici medzi životom a smrťou, o krehkosti organickej schránky. Vo vizuálnomspracovaní témy možno jasne čítať dialóg s kľúčovými osobnosťami dejín umenia, akými sú Chaim Soutine či Francis Bacon.

(Text je z katalógu k súťaži Maľba 2026, N. Gažovičová)