V rokoch 2018 – 2022 absolvovala bakalárske štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici v Ateliéri grafiky a vizuálnej tvorby pod vedením doc. P. Ševčíka. Následne pokračovala v programe Voľné výtvarné umenie pod vedením doc. P. Ševčíka, doc. R. Bruna, doc. I. Bencu. V roku 2024 získala magisterský titul. V roku 2020 získala v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska Cenu Slovenskej národnej knižnice za študentskú prácu – autorskú knihuIdey vrhajúce tieň. Okrem maľby sa venuje knižnej ilustrácii, grafike a kresbe. V roku 2023obsadila ako debutantka súťaže Maľba 3. miesto. 

Alexandra Hrehová sa vo svojej tvorbe dlhodobo venuje rodovým stereotypom a otázkamosobnej identity. Jej umelecká prax vychádza z introspektívneho skúmania vlastnej skúsenosti, prostredníctvom ktorého reflektuje proces spracúvania osobných tráum, ale ajspoločenských očakávaní a tlakov spojených so ženskou identitou. Vo svojich dielach buduje osobnú mytológiu, v ktorej sa prelínajú témy duševného zdravia, postupného uvedomovaniasi vlastnej hodnoty a hľadania sebalásky. Intímna výpoveď sa pritom prirodzene prepája so širšími spoločenskými otázkami, čím jej diela nadobúdajú univerzálnejší rozmer. Významnú líniu jej tvorby predstavuje aj kritická reflexia prostredia ľudového folklóru, ktoré výrazne formovalo jej dospievanie. Prostredníctvom satiry a irónie poukazuje na stereotypy, normy a hodnotové rámce, ktoré sa v tomto kultúrnom prostredí opakovane reprodukujú, pričom ich konfrontuje s vlastnou skúsenosťou a súčasným uvažovaním o identite, rode a slobode jednotlivca.

Načrtnuté autorské východiská sa naplno manifestujú vo finálovom diele Neumieram v horiacom dome (2026). Vypätá atmosféra obrazu tematizuje odolnosť v čase úplného chaosu. Podľa autorky maľba symbolizuje očistenie od deštruktívnych vzorcov odovzdávaných naprieč rodinnou históriou a naznačuje proces prerušovania medzigeneračnej traumy. Oheň vystupuje ako symbol deštrukcie, potlačeného hnevu, ale aj radikálnej premeny. V spojení smotívom domu však zároveň otvára otázku, či zotrvávanie v známom, no toxickom prostredí nepredstavuje väčšie riziko než vykročenie do neistoty. Horiaci dom sa tak stáva metaforoupriestoru, ktorý už nie je možné zachrániť, ale ktorý je potrebné opustiť. Ústredná ženská figúra odetá do folklórneho kroja a zahalená šatkou sa vzďaľuje od horiaceho domu a smeruje priamo k divákovi. Tento až naliehavý apel, monochromatické prevedenie, kontrastne doplnené o výrazný farebný akcent v podobe šatky a stuhy vo vlasoch, predstavujú charakteristické formálne prostriedky, prostredníctvom ktorých Hrehová buduje emocionálne napätie svojich obrazov.

(Text je z katalógu k súťaži Maľba 2026, N. Gažovičová)