V rokoch 2018 – 2022 študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v Ateliéri mal+by pod vedením Klaudie Kosziby. Od roku 2022 do 2025 pokračovala v štúdiu na Akademii výtvarných umění v Prahe, kde pôsobí v ateliéri Malba 3 pod vedením Josefa Bolfa a Jakuba Hoška. V rokoch 2023 – 2024 zároveň študovala na UMPRUM v Prahe na oddelení sochárstva pod vedením Dominika Langa, Terezy Jindrovej a Amálie Bulandrovej. V roku 2024 absolvovala aj štúdium na oddelení intermédií na UMPRUM pod vedením Michala Pěchoučka a Dominika Gajarského. V období 2024 – 2025 absolvovala štúdium v ateliéri Mimosa Echard na Beaux-Arts v Paríži.  

Paula Gogola je vizuálna umelkyňa, ktorá vo svojej tvorbe skúma transrodovú identitu a telo ako médium spoločenskej aj individuálnej skúsenosti. Jej maľba sa pohybuje na pomedzí abstrakcie a figurácie, pričom telo chápe ako plastický subjekt – tvarovateľný, mnohovrstvový a významovo bohatý – schopný formovať a nesúci viacúrovňový význam – od vnútorných procesov až po spoločenský kontext transfeminine identity. V médiu maľby skúma telesnosť, možnosti jej modifikácie a hru so spôsobmi konštrukcie identity prostredníctvom mýtopoetického rozprávania. Uplatňuje procesy dekonštrukcie vizuálnych a sociologických štruktúr: otvára tému transrodovosti, sexuality, spoločenských rolí aj kultúrneho dedičstva. Jej raná práca sa zameriavala na minimalistickú kresbu – využívanie negatívneho priestoru, linearity a spontánnych gesto kresieb. Postupne vyvinula radikálnu syntézu výrazových prostriedkov, kde menej je viac – čistá kompozícia vytvára priestor na hlbší interpretačný zážitok diváka.  

Vo finálovom diele Limerence (2024) je tvár subjektu prezentovaná s chladnou, takmer klinickou precíznosťou, pričom jej hladký povrch potláča explicitnú expresivitu. Táto estetická zdržanlivosť sa stáva nositeľom skrytého napätia – afektu, ktorý je prítomný, no zároveň neprístupný. Portrét operuje v priestore ambivalencie: pôsobí ako afektívna nádoba, ktorá uchováva, ale neodhaľuje. Referenciou na ikonografiu železnej panny – antropomorfnej formy slúžiacej na kontrolu a uväznenie – sa portrét mení na objekt násilia, v ktorom sa telo stáva nositeľom estetickej aj represívnej funkcie. Telo slúži ako hlavný motív, zobrazené ako hmota, ktorej potenciál meniť svoju akosť priamo ovplyvňuje rôzne roviny empirickej skúsenost. Dielo hovorí o veľmi silnej, autentickej a neprenosnej telesnej skúsenosti. Hoci sama autorka spomína železnú pannu, možno viac by sa hodil aj odkaz ku kyborgovi – v kontexte definovania hraníc „ľudskej“ telesnosti a toho, čo sa im „vymyká“... Samotný názov diela odkazuje na psychologický termín, ktorý prvýkrát definovala psychologička Dorothy Tennov v 70. rokoch minulého storočia – označuje intenzívny, často obsesívny stav zamilovanosti alebo silnej emocionálnej náklonnosti, sprevádzaný idealizáciou objektu túžby, emocionálnou závislosťou a silnou potrebou recipročnosti. Tento stav nie je len formou zamilovanosti, ale komplexným psychickým fenoménom, ktorý osciluje medzi fascináciou a vyčerpaním. 
 

(Text je z katalógu k súťaži Maľba 2025, N. Gažovičová) 

Viac info o autorke sa dočítate tu: Túžba a blízkosť v ére algoritmov. Mám pocit, že sme od seba odpojení, hovorí víťazka Maľby 2025 | Srdcovky