V rokoch 2012-2016 študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave maľbu a iné médiá v IV. ateliéri profesora Csudaia. V období 2016 - 2017 pokračovala v štúdiu v Ateliéri +-XXI profesora Fischera a v rokoch 2017 - 2018 v maliarskom ateliéri Dvaja R. Podhorského a M. Špirca. Je viacnásobnou finalistkou súťaže Maľba (2017, 2022 a 2023). V roku 2022 bola nominovaná na cenu Piero D'Amore E Colore na veľtrhu The Others v Turíne a longlist ceny STRABAG Artaward International vo Viedni. Žije v Dunajskej Strede, tvorí v bratislavskej Novej Cvernovke. Maliarsky program Heleny Tóth je sústredený takmer výlučne okolo spodobovania lesných zátiší. Autorka ich však nemaľuje podľa prírody. Nedrží sa videnej skutočnosti, k jej maľbám neexistuje reálny predobraz. Lesy si vytvára v maliarskom ateliéri, podľa vlastných pravidiel; bez ohľadu na skutočnosť. Maľbou reflektuje osobné príbehy. Z ich fragmentov si vytvára akýsi imaginatívny les - vlastnú krajinu, súkromný priestor na inscenovanie krehkých momentov, myšlienok a túžob, pre ktoré v bežnom živote vlastne nie je miesto. Jej hlavným cieľom je skúmať hranice maľby bez predlohy - je pre ňu výzvou neopustiť' ateliér, nekopírovať vopred dané, ale vystačiť' si s vlastnou fantáziou o (bezpečnom a fiktívnom) lese, ktorý je jej taký vzdialený, ale blízky zároveň. Tóthovej predstava o lese je snahou preniknúť do hĺbky, do vlastného vnútra. Jej lesy sú vždy prázdne, neohraničené, nedotknuté, niet v nich človeka. Načrtáva ich rozostrené, vibrujúce; necháva do popredia vystúpiť ilúziu atmosférickej, neurčitej krajiny, zdanlivo inšpirovanej prírodou, ale v skutočnosti žijúcej mimo jej pravidiel. Práve týmto spôsobom si pre seba vytvára špeciálne, ideálne prostredie - útočisko. Miesto, ktoré neohrozujú vonkajšie vplyvy, ale ani vnútorná neistota. Finálové dielo Visual Representation of a Painter's Life (2021) zobrazuje konkrétny konár, ktorý autorka našla na Horehroní. Priznáva fascináciu vizuálne príťažlivým predmetom, vlastné zaujatie však symbolicky posúva ďalej. Využíva ho ako jazyk, prostredníctvom ktorého vypovedá vážne myšlienky. Halúzka (takmer až suchá ratolest) pre ňu symbolizuje mladých umelcov, ktorí sú na scéne aktívni, musia zvládať prácu troch osôb v jednom, často zápasia s vyhorením, s pocitom beznádeje a zúfalstva, s úplným fyzickým vyčerpaním. Upozorňuje, že kvantita energie, ktorú do svojej tvorby a projektov umelci vkladajú, sa nevracia v rovnakom množstve. Cíti/-ia sa preto často ako holý, suchý konár, visiaci na tenkej šnúre. Prirodzene, v súvislosti s touto neistotou a frustráciou nemôžeme opomenúť termín prekariát (,,prekérny“ a „proletariát“), ktorý ako prvý použil francúzsky sociológ Pierre Bourdieu. Chýbajúca sociálna, ako aj finančná stabilita je totiž stále jedným zo zásadných - negatívne určujúcich - faktorov umeleckej prevádzky.