V rokoch 2017 - 2023 študovala na Akadémii umení v Banskej Bystrici na Fakulte výtvarných umení, v Otvorenom ateliéri malby doc. Podobu. Je aktívna ako ilustrátorka (napr. časopis VERZIA 4/2022), tvorí autorské, ručne viazané knihy, ako aj objekty z papierovej hmoty. Venuje sa aj literárnej tvorbe a hudbe - skladá jednoduché klavírne piesne inšpirované prírodou. V roku 2022 bola jej autorská kniha Prízraky jedného muža zaradená medzi Najkrajšie knihy Slovenska. Dominika Škorváneková prostredníctvom svojej tvorby skúma najmä krehkosť a pominuteľnosť. Aj preto sa prednostne vyjadruje akvarelovou maľbou. Táto technika - jej nestálosť, premenlivosť, jemnosť, ale v istom zmysle aj nepoddajnosť (samovoľné schnutie, svojvoľný vznik škvŕn, procesuálnosť...) ju fascinujú. Sústreďuje sa na jednoduché motívy, v ktorých často prelína prírodné štruktúry s motívom vlastného tela (napr. bakalárska práca Krehkosť, v ktorej sa zaoberala spätosťou ženy a krajiny). Práve potreba autorky vciťovať sa do prostredia, doslova „rozpúšťať realitu“ (prelievanie realistického zobrazenia až do abstrakcie), absolútne korešponduje s jej formálnym prejavom (fluidná akvarelová či tušová maľba). Predmetom jej záujmu je tiež ticho, jeho ľahká, efemérna substancia, plynutie času... Rovnako sa zamýšľa nad motívom prázdna a zapĺňania, vrstvami i krajinou, ktorá sa mení. Maľba je pre ňu živá a príťažlivá; jej tvorivý proces a potenciál predstavujú presne to, čo ju zaujíma a nadchýna - formálne, technicky, ale aj obsahovo a pocitovo. Finálové dielo Kamenná mohyla II. (2023) prináša veľmi osobnú, intímnu výpoveď. Škorváneková je vo svojom prejave prednostne poetická, jej monumentálne akvarelové maľby spodobujú najmä ťažko zaznamenateľné premeny okamihu. V tomto prípade má jej maliarska výpoveď charakter autoportrétu. Približuje skúsenosť so smrťou otca. Opakujúce sa úvahy nad krehkosťou a efemérnosťou sú v jasnej symbióze s jazykom fluidnej malby. Biela farba podľa autorky odkazuje k pocitu stratenosti. Kamene zasa slúžia na vymedzenie cesty - židia ich ukladajú zosnulým na hroby namiesto kvetov. Pozoruhodné je, akým spôsobom ich spodobuje - ich štruktúra má v sebe čosi organické, pulzujúce, ľudské, akoby sama autorka bola tými kameňmi... Zvláštne, že tak ako voda tvaruje kameň, až vytvorí okruhliak, obmýva ho a obrusuje jeho hrany; je účastná a určujúca aj pri samotnom maliarskom procese.