V roku 2023 ukončila doktorandské štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici pod vedením doc. Jana Triašku, svoju dizertačnú prácu Diverzita foriem maľovaného obrazu prezentovala výstavou Of Other Traces v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici. V rokoch 2016 – 2018 študovala maľbu v Ateliéri STARTUP pod vedením doc. Triašku, predtým (2012 – 2016) v ateliéroch doc. Podobu a prof. Kudličku. Absolvovala študijné pobyty na Akademii Sztuk Pięknych vo Vroclave (2018, prof. Stanisław Kortyka) a na Universitatea de Artă și Design din Cluj-Napoca (2015). V roku 2016 získala Cenu dekana za najlepšiu bakalársku prácu, v roku 2022 bola finalistkou súťaže Strabag Artaward. Pôsobí ako kurátorka Rozkvet Gallery v Banskej Bystrici a je autorkou projektu Kláštor Opening. V roku 2023 sa pri svojom debute v súťaži Maľba umiestnila na 2. mieste.

Michaela Šuranská sa vo svojej tvorbe dlhodobo venuje skúmaniu krajiny ako priestoru pamäti, ľudskej činnosti a kultúrnych vrstiev, pričom ju nevníma ako pasívnu kulisu, ale ako živú štruktúru. Zaujíma ju, ako do jej teritória vstupuje človek a mení ju svojím pôsobením a zásahmi. Opiera sa o koncept taskscape antropológa Tima Ingolda, ktorý chápe krajinu ako prostredie činností a vzťahov vznikajúcich v čase. Jej maliarsky program sa prirodzene rozvíja okolo tém pamäti, identity a vzťahu človeka ku krajine, pričom presahuje hranice samotného média. Vo svojej praxi programovo rozvíja princípy expandovanej maľby – kombinuje klasické maliarske techniky s terénnym výskumom, mapovaním lokalít a priestorovými inštaláciami. Vstupuje do dialógu s archeológiou, antropológiou, sociológiou či filozofiou. Osobitnú pozornosť venuje lokálnemu prostrediu, rurálnej krajine Slovenska a miestam poznačeným časom, v ktorých nachádza stopy ľudskej prítomnosti. Jej umeleckú prax charakterizuje analytický prístup a prisvojenie si postupov viacerých humanitných disciplín, ktoré prenáša do špecifického jazyka maľby.

Finálové dielo Sleeping Under the Same Light As You (2026) nadväzuje na dlhodobý výskum krajiny ako priestoru pamäti, zániku a prehliadaných dejín. Šuranská svoju pozornosť obracia k periférnym lokalitám stojacim mimo reprezentatívneho verejného priestoru – k miestam, ktoré nenesú veľké historické príbehy, ale aj napriek postupnému úpadku či chátraniu uchovávajú drobné stopy každodenného života. Ako sama autorka uvádza, nesleduje „patriarchálne dejinné metanarácie“, ale fragmentované mikropríbehy, ktoré otvárajú priestor pre nové spôsoby uvažovania o krajine a jej pamäti. Do maliarskej inštalácie začleňuje nájdené materiály priamo z konkrétnej lokality, čím prehlbuje vzťah umeleckého diela ku konkrétnemu miestu. Šuranská akoby rozširovala pole maľby smerom k archeológii – odkrýva vrstvy, mapuje, analyzuje, rekonštruuje, necháva niečo skryté a niečo úmyselne odkrýva. Obrazovú plochu láme do priestoru, a tak odhaľuje vnútornú konštrukciu i použité druhotné materiály. Maľba sa stáva priestorovým objektom, ktorý podobne ako skúmaná krajina odkrýva svoje jednotlivé vrstvy. Nie je to reprezentácia krajiny, ale doslova jej materiálny fragment.

(Text je z katalógu k súťaži Maľba 2026, N. Gažovičová)