V rokoch 2017 – 2023 študoval na Akadémii umení v Banskej Bystrici, na Katedre maľby, v ateliéri STARTUP pod vedením doc. Jána Triašku. V rokoch 2013 – 2017 študoval na Škole umeleckého priemyslu v Košiciach, propagačné výtvarníctvo a dizajn. V rokoch 2024, 2025 a 2026 finalista súťaže Maľba, pri svojom debute v roku 2024 obsadil 3. miesto. 

Tvorba Šimona Tótha sa rozvíja predovšetkým v médiu maľby. Formálne ju definuje najmä práca svizuálnou redukciou, ku ktorej autor dospieva potlačením detailov, využitím jednoduchých tvarov atlmenej, zemitej farebnosti. Naratívna výpoveď však nijakým spôsobom nie je oslabená, skôr naopak. V ostatných rokoch sa intenzívne venuje téme domu a domova, ktorý v jeho tvorbe nadobúda až archetypálny rozmer. Dom a jeho priame okolie nie je pre umelca len architektonickým motívom, ale stáva sa metaforou života samotného. Hoci sa Tóthove maľby javia akoby zastavené mimo času apriestoru, jeho premyslená vizuálna redukcia je v skutočnosti hlboko osobným a citlivým spôsobom, ako uchopiť svet prostredníctvom maľby.

Finálové dielo Po celom dni (2026) potvrdzuje dlhodobé smerovanie Šimona Tótha k témekaždodennosti a prirodzene nadväzuje na kľúčové motívy jeho doterajšej tvorby. Autor ostáva verný svojmu charakteristickému maliarskemu jazyku, ktorý sa opiera o robustné geometrické formy avýraznú maliarsku skratku. Monumentálna figúra v centre výjavu polieva záhradu, no chýba jej hlava – telesnosť je tu zvýraznená, no zároveň anonymizovaná, zbavená individuálnej identity. Stáva sa akousi univerzálnou formou, nositeľom jednoduchého úkonu. Motív polievania záhrady spolu s názvom diela naznačujú istý zmysel pre povinnosť, prijatie každodennosti, jej poriadku a rytmu. Práve v najbanálnejších, opakovaných úkonoch nachádza Tóth hlboký existenciálny rozmer – starostlivosť ozáhradu sa stáva metaforou starostlivosti o svet. Je zároveň pripomienkou bezpodmienečnéhozakorenenia, previazanosti s prírodou a rešpektovania jej cyklickosti. Ako uvádza autor: „Na sklonku dňa, v posledných lúčoch stekajúcich po listoch rastlín, sa skleník stáva priestorom vzájomnej starostlivosti. Figúra sa zamotáva do hadice, akoby bola viazaná povinnosťou udržiavať rastliny pri živote. V tomto pute zostávame spätí s pôdou, prírodou aj sami so sebou.“ Tóthova maľba je úvahou onašom (ľudskom), neraz nezmyselnom či nepochopenom, no mimoriadne potrebnom úsilí udržať najbanálnejšími činnosťami poriadok vo svete, ktorý sa nám mení (rúca) priamo pred očami.

(Text je z katalógu k súťaži Maľba 2026, N. Gažovičová)