V rokoch 2012 – 2018 študoval v Ateliéri reštaurovania závesných obrazov a tabuľových malieb na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V rokoch 2024 a 2026 finalista súťaže Maľba.

Ľubomír Mati vyštudoval reštaurovanie, čo sa prirodzene premieta aj do jeho maliarskeho jazyka. Jeho obrazy charakterizuje klasická výstavba kompozície, precízna práca s technikou olejomaľby, citlivé využitie komplementárnych kontrastov a najmä dôsledné vrstvenie lazúrnych i pastóznychnánosov farby. Pozvoľný proces budovania maliarskej hmoty, založený na takmer neviditeľných stopách štetca, odráža rešpekt k samotnému médiu a jeho technologickým možnostiam. Vo svojej tvorbe sa venuje predovšetkým človeku, jeho vnútornému svetu, postaveniu v súčasnej spoločnosti a vzťahom, ktoré formujú jeho identitu. Maľbu chápe ako priestor hlbokého premýšľania a sústredenia ačas strávený v ateliéri preňho predstavuje príležitosť hľadať a klásť si otázky, najmä však neustálerozvíjať vlastný maliarsky jazyk. Vo svojich obrazoch pracuje s rozostrenými figúrami, často zachytenými v pohybe a bez pevných kontúr, čím reflektuje premenlivosť a neistotu súčasného sveta. Matiho tvorba nadväzuje na maliarsku tradíciu – od renesančného poučenia až po moderné umenie.Fascinuje ho precíznosť starých majstrov, rovnako však aj maliarske uvažovanie autorov 20. storočia, predovšetkým Lucian Freud a jeho schopnosť prostredníctvom maľby skúmať komplexnosť ľudskej existencie.

Finálové dielo Buffer (2026) reflektuje skúsenosť človeka žijúceho v prostredí neustáleho informačného preťaženia. Poukazuje na paradox súčasnosti: čím viac dát o svojich životoch produkujeme, tým menej autentických spomienok si dokážeme uchovať. Názov diela odkazuje na stav medzi ukladaním a stratou – na pomyselnú vyrovnávaciu pamäť ľudskej mysle, ktorá je pod tlakomnepretržitého toku informácií nútená neustále prepisovať vlastnú skúsenosť novými digitálnymi vrstvami. Tento koncept sa premieta aj do samotného procesu tvorby maľby. Dielo vznikalo postupným vrstvením a opakovaným premaľovávaním, pričom každá nová vrstva farby transformuje a čiastočne prekrýva tú predchádzajúcu. Maliarsky proces sa tak stáva analógiou fungovania pamäti v digitálnej dobe, keď nové informácie neustále vytláčajú staršie, no zároveň v obraze zanechávajú svoje stopy.

(Text je z katalógu k súťaži Maľba 2026, N. Gažovičová)