V rokoch 2016 – 2022 absolvovala magisterské štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici na Katedre maľby v ateliéri STARTUP pod vedením Jána Triašku. V roku 2022 získala Cenu rektora. Okrem maľby sa venuje galerijnej pedagogike a v Novej synagóge v Žiline vedie výtvarné workshopy a vzdelávanie pre neprofesionálnych výtvarníkov.

Kristína Vacek, debutantka súťaže Maľba, vo svojom umeleckom programe skúma prednostne vlastnú identitu v kontexte svojho životného príbehu. Dôležitú úlohu pre ňu zohrávajú témy spirituality, manželstva, priateľstiev a vzťahov, osobnej pamäti a jej subjektivity či problematiky rodu. Kľúčovým motívom pre Vacek je autoportrét – nielen ten fyzický, ale aj myšlienkový. Ide o neuchopiteľné „ja“, objavujúce sa v jej obrazoch prostredníctvom fragmentov ľudského tela či tváre, ktoré sa rozplývajú pred očami. Fragmenty a ucelené figurálne kompozície odlišuje od okolia, súčasne ich dáva do súladu s krajinou, ktorú figúry obývajú. Tieto štruktúry stelesňujú úlomky individuálnych príbehov, ktoré sa odohrávajú v bezčasovom priestore divokej, imaginatívnej krajiny s ľudskou intervenciou pevných architektonických konštrukcií. Vznikajú intímne mikropríbehy, ktoré vypovedajú o imaginárnych svetoch alebo alternatívnych verziách budúcnosti či o pretváraní vlastných spomienok. Sú to prchavé a dramatické momenty, keď sa spomienky, sny, predstavy, ale aj traumy súčasne zrážajú...

Vo finálovom diele Subtile Boundary of Self Vacek prehodnocuje vlastnú identitu v kontexte spirituality a náboženstva, skúma medzibod medzi voľnosťou a pomyselným uväznením v predsudkoch a predstavách o ženskej úlohe. Premýšľa o tom, čo si z toho ponechá a ako sa môže oslobodiť od toho, čo jej ubližuje. Priznáva, že viera v Boha sa pre ňu stala nádejou a povzbudením, ale aj zdrojom zranení či silného strachu z Božieho trestu. Viera celkovo silne definovala jej vlastný sebaobraz. Vlákna v kontraste s prírodou, tradične spájanou so ženským elementom, interpretujú vplyv katolíckeho náboženstva, detstva, výchovy, ale aj súčasného prostredia na sebavnímanie. Akokoľvek divoká žena, zobrazená skôr ako Primavera, napojená na prírodu a jej cykly takmer v renesančnej kompozícii odkazuje skôr na mytológiu a podobenstvá než na náboženské prežívanie. Sama autorka hovorí: „Moje obrazy sú produktom osobného a duchovného dialógu vo vlastnom, vnútornom, emocionálnom svete. Sú úprimnou výpoveďou o pamäti, spiritualite, identite, pričom otvárajú kritické otázky týkajúce sa našej spoločnosti, zaužívaných noriem, spôsobu prežívania náboženstva a medziľudských vzťahov.“

(Text je z katalógu k súťaži Maľba 2024, N. Gažovičová)