V rokoch 2015-2021 študoval maľbu na VŠVU v Bratislave (prof. Daniel Fisher, prof. Ivan Csudai). V roku 2020 sa ešte ako študent prezentoval na pôde Galérie mesta Bratislavy samostatnou výstavou Silentium a v roku 2022 sa predstavil na samostatnej výstave Léthé v Nitrianskej galérii. Je zastúpený v súkromných zbierkach doma aj v zahraničí. Žije a tvorí v Bratislave. Vo svojej tvorbe (ako aj technike) sa Richard Marco obracia ku klasickej realistickej maľbe, pričom inšpiráciu nachádza v širokej zásobnici dejín umenia. Prvotné impulzy hľadá u starých majstrov (mytologické, biblické námety). Vo svojom zaujatí však nie je retrográdny - vlastný maliarsky program oživuje poučením z fotorealizmu, autorskými technikami (ako napr. narúšanie dokonalej maľby rozpúšťadlom), využitím moderných digitálnych technológií, rovnako aj posunmi v naratívnej rovine. Trvalo ho fascinuje téma pominuteľnosti, smrteľnosti, mýtického znovuprežívania. Aj preto programovo pracuje s (realistickými) motívmi, ktoré sa dotýkajú časovosti a konečnosti. Svojou tvorbou sa vyjadruje aj k aktuálnym témam (je angažovaný, nie však prvoplánovo) a svoje maľby svojsky kóduje; v najnovších prácach kombinuje klasicky poňatý portrét, resp. fragment ľudského tela, s konkrétnymi historickými udalosťami strednej Európy. Debutant súťaže Richard Marco vo svojom diele The Midas Stigmata III. (2023) spodobuje dve ruky - detail dlaní, do ktorých umiestňuje dobové mince Slovenského fašistického štátu a Nemeckej tretej ríše. Otvára tak dialóg medzi kolektívnou pamäťou a kolaborujúcou históriou vlastného domova. Mince vníma ako presný, určujúci symbol miesta a času, ale aj ako zástupný symbol chamtivosti, poslušnosti a slepoty voči zlu. Touto paralelou ponúka poučenie, resp. varovanie do morálnych dilem súčasnosti. Mytologické podobenstvo o kráľovi Midasovi, ktorého vlastná chamtivosť priviedla takmer k smrti, dáva Marco do súvislosti s prvou Slovenskou republikou. Totalitný režim prostredníctvom rasového zákonodarstva umožnil prenasledovanie, zbavenie dôstojnosti, majetku a občianstva a napokon aj deportácie židov. V prvej vlne v roku 1942 bolo do nemeckých koncentračných táborov za poplatok 500 mariek za osobu vyvezených 58 tisíc ľudí, pričom Slovensko bolo jediným neokupovaným štátom, ktorý židov deportoval z vlastnej vôle.