V rokoch 2009 – 2015 študoval na Akadémii umení v Banskej Bystrici, v ateliéri Doc. Štefana Balázsa. Žije a tvorí v Prahe.

Debutant súťaže Ján Bátorek priznáva, že je dieťaťom 90. rokov, a tento fakt jednoznačne ovplyvnil aj vývoj jeho vizuálneho jazyka. Autor vyrastal v malom kysuckom meste, kde ho formoval mix západnej a východnej estetiky, taký charakteristický pre divoký záver minulého tisícročia. Práve tranzitné obdobie, navyše v mimoriadne konzervatívnom prostredí, spôsobilo, že Bátorek bol ako malý chlapec konfrontovaný s dvoma celkom odlišnými vizuálnymi systémami. V televízii sledoval Matelka so Spidermanom, samolepky Terminátora si lepil na starú československú chladničku. Neskôr začína vnímať socialistické sídliská postriekané grafitmi, objavuje subkultúry, ktoré ho formujú, ako metal, punk, časom aj porno, fetiš...

Finálové dielo Malomestský chlapec (2020) je v skutočnosti autoportrétom – zobrazuje chlapca v sado-maso maske, s idealizovaným telom hrdinu, ktorý sa hrá s démonom v bližšie nedefinovanom prostredí, ktoré však jasne určuje štylizovaný dekor nástenného valčeka. Ako hovorí autor – je to vlastne zlepenec dvoch svetov tak, ako mu utkveli v podvedomí. Bátorek priznáva, že sa inšpiruje expresionizmom, surrealizmom, Lynchom, postmodernou, poéziou, okolím a podvedomím, jednoducho ľudskou rasou... Fascinuje ho hybridizácia, postapokalypsa, symbol, figúra, ale aj strach a nesmrteľnosť – vnútorné pochody, psychika, démoni... Formálne jeho prednostne figurálnu maľbu definuje kombinácia expresívnych tendencií, príklon k symbolizmu, ale bezpochyby aj vizualita českej „čiernej školy“.

V rokoch 2008 – 2012 študovala na FAVU, VUT v Brne, v Ateliéri maľby u profesorov Martina Mainera a Luděka Rathouského. V roku 2011 absolvovala pod vedením doc. Klaudie Kosziby študijný pobyt na Katedre mal+by na Vysokej škole výtvarných umení. V rokoch 2012 – 2014 študovala na Maharaja Sayajirao University of Baroda v Indii, kde získala magisterský titul (MVA) na Katedre maľby. Založila kreatívne centrum Picasso Pupils, vedie workshopy pre školy a zároveň usporadúva v Indii festivaly a vzdelávacie semináre.

Jana Bednárová žije už takmer desaťročie v Indii, je preto prirodzené, že zážitok z tohto prostredia sa stal trvalou inšpiráciou i témou jej maliarskej tvorby. Po magisterskom štúdiu v Barode ostala žiť na severo-východe krajiny, v štáte Meghalaya. Očarila ju miestna príroda – v jej majestátnosti a rozpínavosti. Autorka k nej pristupuje so záujmom, zvedavosťou i rešpektom – prejavuje sa to najmä skúmaním jej štruktúry, usporiadania, hľadaním zvláštností ekosystému.

Finálová maľba Priesvit 3 (2020) ponúka pozoruhodné koloristické kvality a pôsobivú vizuálnu kompozíciu – zachytáva pohľad z jaskyne na rastlinné systémy, ktoré rastú do oboch smerov zakorenené na skalnatom teréne. Tento záznam zložitých, no krásnych štruktúr divokej flóry ukazuje ekosystém, ktorý sa dokáže prispôsobiť ťažkým podmienkam a prežiť napriek nepriaznivej situácii. Pre Bednárovú je tvorba v prírode dôležitým spôsobom, ako reflektovať skúsenosť z konkrétneho prostredia celkom priamo, takpovediac z prvej ruky. V pandemickom období jej však bolo toto privilégium odopreté – niekoľko mesiacov ostala zatvorená v meste Šilong. Tu, počas čakania na možnosť opäť vyraziť do fascinujúceho prostredia Meghalajských pralesov, sa venovala štúdiu tradičnej techniky Hengul Haital používanej v asámskej miniatúre. Prostredníctvom práce na priesvitný hodváb sa maliarka snažila pigmentmi a využitím prírodných materiálov spodobiť výjavy, ktoré jej ostali v pamäti z početných výprav do plenéru. Práve vďaka bezprostrednému, opakovanému a silne precítenému kontaktu s prírodou dokázala Bednárová aj v tejto maľbe autenticky sprostredkovať fascinujúci zážitok z videného.

V rokoch 2009 – 2015 študoval v Ateliéri maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V roku 2013 absolvoval študijný pobyt na FaVU VUT v Brne.

Marek Burcl sa vo svojej tvorbe zaoberá témou obrazu a videnia, prednostne takpovediac základnými maliarskymi otázkami – Čo je to povrch? Kedy je obraz? Čo vidím?... K akémukoľvek povrchu pristupuje ako k vizuálnemu rozhraniu. Nerozlišuje preto medzi klasickým maliarskym postupom a prácou s digitálnou informáciou sprostredkovanou vizuálnym rozhraním. Analógové a digitálne postupy považuje za rovnocenné. Svoje obrazy, objekty a optické prístroje realizuje práve na účel získavania iného pohľadu. Danému konceptu alebo predpokladanej vizualite diela vždy prispôsobuje aj technologický postup. Maľuje preto nielen klasickým spôsobom vrstvenia lazúrnej olejomaľby, ale experimentuje aj s materiálmi (včelí vosk, galvanoplastika a .), využíva postupy digitálnych programov na deformáciu vizuálnej informácie, vyrába objekty a netradičné optické prístroje.

Impulzom pre vznik finálovej maľby Miznutie (2020) sa stalo objavenie starých rodinných fotonegatívov. Autor ich našiel pri malom premietači diapozitívov, ktorým mu rodičia v detstve premietali rozprávky. Aj keď tento premietač nie je prednostne určený na fotografické negatívy, podarilo sa mu do neho pôvodný materiál vložiť. Okamžite ho zaujala farebná deformácia premietnutých obrazov, ktorá pôvodne prírodné zelené pozadie stromov zmenila na dramatickú červenú oblohu nad nekonečným horizontom. Východiskový námet Burcl premaľoval vrstvením olejových lazúr na žiarivo žltý podklad. Finálny výsledok ešte na záver prekryl vrstvou včelieho vosku, ktorý celý obraz utlmil a rozostril. Tento pozoruhodný maliarsky proces, ako aj zaujímavý postup pri samotnej tvorivej činnosti, priniesol prekvapivý výsledok, ktorý v istom zmysle sleduje tendenciu práce s existujúcou fotografickou predlohou; no inovatívne posúva jeho možnosti, najmä s ohľadom na osobnú (rodinnú) mytológiu...

V rokoch 2006 – 2012 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v 4. ateliéri pod vedením prof. Ivana Csudaia. V rokoch 2012 – 2017 tu absolvoval aj doktorandské štúdium. Žije a tvorí v Bratislave. V roku 2011 sa stal finalistom Strabag Art Award (Viedeň).

Peter Cvik sa vo finálovej dvadsiatke objavuje šiestykrát, v roku 2018 jeho súťažné dielo Philosophers Nights/Hipsters Paradise získalo ocenenie medzinárodnej poroty v podobe druhého miesta. Jeho tvorba, vychádzajúca zo základov maliarskej estetiky bratislavskej školy, sa v ostatnom období posúva smerom k analytickejšiemu skúmaniu maľby ako média a jej aktuálnosti aj pre 21. storočie. Hlavnou témou Cvikovho vizuálneho snaženia ostáva hľadanie hraničných plôch na pomedzí abstraktnej a realistickej maľby. Jeho umelecká stratégia je reakciou na dominujúcu manieru postprodukčnej úpravy v súčasnej maľbe, ako aj na manipulatívny charakter digitálnych médií. Vo svojej aktuálnej tvorbe autor vykračuje z tohto systému – úmyselne testuje rôzne prístupy, zaujímajú ho princípy vrstvenia, vizuálne presahy, prelínanie rovín – v tematickej oblasti, ale aj vo formálnom prevedení.

Aj vo finálovom diele Galerijné boje/Gallery Fights (2020) sa Cvik opätovne pokúša o analýzu súčasných prístupov k maľbe ako médiu. Nanovo využíva materiálové intervencie – kombinuje priesvitný šeps s nalepenou pastóznou vrtsvou z palety. Obraz pritom vznikal takmer ako in situ inštalácia – exkluzívne pre prítomnú súťaž. Primárne reflektuje autorovu skúsenosť s vystavovaním diela v rámci galerijného priestoru, v konkurencii iných súťažiacich. Komentuje stereotypy galerijnej prevádzky, či skôr kunsthistorickej praxe, osobné preferencie – otvorene naráža na fakt, že jeho dielo viselo tri roky po sebe na finálovej výstave na rovnakom mieste, v rohu miestnosti. Obraz je teda kompozične vystavaný, prispôsobený konkrétnemu prostrediu. Kurátor by ho teda nemal sklamať, len či to bude fér voči ostatným účastníkom... 😊

V rokoch 2015 – 2017 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v 4. ateliéri pod vedením prof. Ivana Csudaia. V roku 2013 absolvoval stáž na L’École de Recherche graphique v Bruseli. V období rokov 2010 – 2014 študoval na Fakulte výtvarných umění VUT v Brne, Malířství 3, u profesora Martina Mainera. Žije a pracuje v Prahe.

Debutant súťaže Juraj Ďuriš dospel počas svojej tvorby k poznaniu, že „podstata tkvie v samotnom procese videnia“. Aj preto ho zaujímajú procesy (ale aj stereotypy) vnímania okolitého sveta, ale aj umenia ako takého. Všíma si, akú rolu v týchto dejoch zohráva vedomie, schopnosť formulácie myšlienok a zmyslových skúseností prostredníctvom jazyka či rozpoznávanie znakov. Ťažisko jeho záujmu sa presúva z reliktov ľudskej prítomnosti na človeka ako mysliacu a cítiacu bytosť. Inšpiráciu pritom hľadá v rôznych prostrediach – od klasickej maľby až po reklamu a grafity. Využíva stratégie pop-artovej vizuality, aktualizuje ich však pre potreby 21. storočia. Narába s nimi premyslene a s vtipom.

Súťažné dielo Sami doma (2019) predstavuje obraz starostlivo zostaveného modelu. Ponúka dôkladne vybudovanú kompozíciu a zručné hyperrealistické prevedenie vystavané na interakcii viacerých plánov. Zámerné rozostrenie, ale aj kontrast pastózneho a takmer až gesticky poňatého prvého plánu s plošným airbrush pozadím prináša istú voľnosť v pokusoch o interpretáciu diela. Autor priznáva, že mu ide najmä o hru s kombinovaním protikladov vážneho a odľahčeného, starého a nového, vysokého a nízkeho. Ďuriš sa už v minulosti zaoberal „portrétovaním“ drobných, nenápadných predmetov – cigaretových krabičiek, hračiek a pod. V súťažnom diele však predmety komponuje v okázalej mnohosti. Chaos a neporiadok upomína na horror vacui detskej izby zaplnenej rozloženými hračkami. Práve v takejto skrumáži sa možno rodí kreatíva. Navyše, kompozícia akoby ponúkala aj skrytý naratív – jednotlivé figúrky nám možno majú povedať aj niečo viac. Práve v istej roztrieštenosti deja i formy možno cítiť postinternetové znejasnenie, čím samotné dielo získava nové, neopozerané kvality...

V roku 2010 ukončila štúdium maľby na pražskej Akadémii umenia v ateliéri Vladimíra Skrepla. V roku 2015 absolvovala doktorandské štúdium na VŠVU v Bratislave v ateliéri profesora Fischera. V roku 2013 sa stala laureátkou prestížnej britskej ceny Jerwood Drawing Prize, najdôležitejšieho ocenenia pre súčasnú kresbu vo Veľkej Británii. Je finalistkou českej Ceny kritiky za mladou malbu, Ceny Nadácie Novum v roku 2016 a v rokoch 2012 a 2015 finalistkou súťaže Maľba.

Svetlana Fialová je rešpektovanou vizuálnou umelkyňou, ktorá je aktívna vo viacerých médiách – okrem maľby sa venuje najčastejšie kresbe a grafike. Jej jazyk je osobitý, má blízko ku komiksovej kresbe, využíva líniu príťažlivej skratky. Pracuje najmä s figurálnymi motívmi, uprednostňuje zobrazovanie ľudských typov, bizarných bytostí a podivných situácií. Sprostredkováva osobné zážitky, ale aj inšpirácie z internetových stránok či iných vizuálnych zdrojov. S motívmi pracuje ako s textom – ukladá ich na seba, vrství, zmenšuje a zväčšuje, podriaďuje ich potrebám vlastnej výpovede. Vytvára komplikované kompozície bez ohľadu na pravidlá perspektívy, takmer až mystické zhluky predmetov a postáv.

Autorka priznáva, že ju dlhodobo zaujímajú extrémne fenomény, ktoré sú na hranici vedy, science-fiction, absurdna a podivného humoru. Finálový obraz Quantum Mysticism (2019) je inšpirovaný amazonským kmeňom Pirahov – fascinuje ju ich životný štýl, ktorý by sa dal nazvať aj ultimátnou empíriou, a ich existencia v prítomnosti, ktoré majú veľa spoločného s tým, ako realitu popisuje kvantová fyzika. „Minulosť a budúcnosť je ilúzia vytvorená z informácií – existujeme len tu a teraz“ dodáva autorka.

V rokoch 2006 – 2012 študovala na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach, v Ateliéri grafiky a experimentálnej tvorby postupne pod vedením prof. Ruda Sikoru a prof. Petra Rónaia. Je viacnásobnou finalistkou súťaže Maľba. V roku 2014 absolvovala rezidenčný pobyt v rakúskom Kremse. Žije a tvorí v Košiciach.

Germušková Vrancová sa vo finále prezentuje štvrtýkrát a je zrejmé, že porotu opätovne presvedčilo dokonalé maliarske prevedenie, pozoruhodný tematický záber, ale aj zaujímavá aplikácia pôvodného, experimentálneho grafického školenia. Aj keď autorkinu tvorbu v skutočnosti určuje krajinomaľba, nie je to zďaleka predvádzanie klasického žánru. Germuškovej Vrancovej krajiny sú abstrahované do osamelých objektov obskúrnej imaginácie, zredukované neraz len na geometricky štylizované prvky – tvary a prelínajúce sa plochy.

Výhľad na monument (2020) pochádza z jej aktuálneho cyklu Miesta pre život. Maľba je inšpirovaná známou fotografiou planéty Zem, ktorá bola vytvorená počas kozmického letu Apollo 11 v roku 1969 a v roku 2007 znova zaznamenaná japonskou sondou SELENE. Autorka parafrázuje tento historický vizuálny okamih a predstavuje ho v novom kontexte. Do centra našej pozornosti komponuje monument, ktorý je vlastne spomienkou na našu planétu. Ten sa rozpadá. Naopak, povrch mesiaca – Smythovo more, ožíva. Problematika smrti, rozpadu a rozkladu je v tvorbe Germuškovej Vrancovej trvalo prítomná. Aktuálne sa programovo venuje témam s ekologickým kontextom, poukazuje na prítomnosť človeka a dobýjanie, ktoré sú neraz iniciačným momentom ničenia. Vo svojom cykle Miesta pre život necháva otázku našej ďalšej existencie otvorenú a pripomína, že „náš koniec môže byť novým začiatkom pre krajinu a jej budúcu podobu“...

V rokoch 2011 – 2017 študovala v Ateliéri mal+by u doc. Klaudie Kosziby. V období 2012 – 2015 absolvovala stáž na Katedre scénografie Vysokej školy múzických umení v Bratislave a neskôr, v rokoch 2015 – 2016, študijný pobyt na Akadémii výtvarných umení v Prahe u prof. Michaela Rittsteina. Popri maľbe sa venuje scénografii a kostýmovým návrhom.

Paulína Halasová sa vo finále súťaže Maľba objavuje opakovane, po minuloročnom debute. Halasovej tvorba sa odvíja v cykloch, pričom jednotlivé diela na seba tematicky nadväzujú, a tak vytvárajú koherentný významový celok. Autorka si vyberá pozoruhodne ambivaletné témy a nesúrodé motívy, prepája realitu s imaginatívnym svetom – sama svoje obrazy vníma ako sekvencie vystrihnuté z filmu, ktoré dokopy vytvárajú jeden celistvý príbeh. Programovo sa snaží aplikovať novátorské postupy ovplyvnené vizualitou 20. a 21. storočia (film, komix, instagram...), no je zrejmé, že ostáva obdivovateľkou umenia starých majstrov a viera v maľbu, ako sama hovorí, je základom jej tvorby.

Finálové dielo Hody: Prečo si mi toto spravil s mojou láskou? (2020) je prekvapivo intímnou výpoveďou – reflektuje problémy kreatívneho človeka, jeho miesto v spoločnosti, ako aj dôsledok vplyvu (agresie) komunity na jednotlivca. Dôsledkom tohto zdanlivo nenápadného tlaku (finančná ne-závislosť, zaradenie v systéme, očakávanie okolia, rodiny etc.) je neraz deštrukcia psychiky smerujúca až ku kríze osobnosti a stavom úzkosti. Zvlášť v umeleckom prostredí je konfrontovanie sa s väčšinou oveľa náročnejšie. Prehlbuje ho navyše neraz až ničivá potreba tvoriť, ktorá naráža na obavy predstúpiť pred publikum s očakávaním jeho reakcie – odmietnutia či „len“ nezáujmu. Autorka úprimne priznáva, že tento boj ako jednotlivec v istom zmysle prehrala, dokonca sa rozhodla umenie načas opustiť, ešte pri vstupe na umeleckú scénu. Vlastnou tvorbou sa aj preto trvalo snaží nastavovať zrkadlo sebe samej a vlastnej psychike. V dnešnej pohnutej dobe Halasová v istom zmysle tematizuje mediálne tak často traktovanú potrebu (či skôr ne-potrebu) umenia, pritom poskytuje divákovi mentálne útočisko a v istom zmysle aj náznak očistnej katarzie...

V roku 2011 získala bakalársky titul na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V rokoch 2012 – 2020 pokračovala v štúdiu maľby na Akademie der bildenden Künste vo Viedni (prof. Ashley Hans Scheirl, asistentka Dr. Ruby Jana Sircar) a v roku 2017 tu absolvovala stáž v ateliéri Performatívne umenie a socha u Monici Bonvicini. Od roku 2018 pôsobí na HfBK Hamburg ako držiteľka ASA Stipendium u Anselma Reyleho, Simona Dennyho a Jutty Koether. V roku 2011 bola finalistkou súťaže Maľba a v roku 2019 bola ocenená druhým miestom.

Ev van Hettmer opätovne zastupuje v súťaži síce plošnú, ale viac senzuálnu či skôr až bad painting polohu súčasnej maľby. V rámci svojej tvorby pracuje s rôznymi vizuálnymi motívmi, dlhodobo sa však pokúša tematizovať ženskú sexualitu či telesnosť, vychádzajúc z vlastnej intímnej skúsenosti. Aj preto, že sa autorka vyžíva v bezprostrednej či doslova bezstarostnej maľbe, k téme sa vyjadruje bez pátosu; s ľahkosťou, poučená vlastným hľadaním cesty k sebe samej, ale aj maľbe ako takej. Priznáva, že sa vo svojej koži cíti sama so sebou dobre, bez ambície čokoľvek na sebe vylepšovať, a to je na jej tvorbe aj cítiť. Hľadanie rovnováhy v osobnom či umeleckom snažení je pre Hettmer prirodzene procesom „trápenia“ (tápania), uvedomuje si to a nevzdáva sa; naopak, dokáže s ním autenticky pracovať. Aj vďaka tomu jej zdanlivo nedokonalá či naivne detinská maľba pôsobí autenticky a uveriteľne.

Presne tieto východiská jasne dokumentuje aj finálové dielo Positive Vibes Only (2020), ktoré bezprostredne oslavuje silu ženskej energie. Hettmerovej figurálna maľba sa na nič nehrá, je postavená na kolorizme, no zároveň sprostredkováva silný pocit. Autorka zámerne pracuje s konceptom „nemať koncept“ a je ovplyvnená populárnym zenom a myšlienkou o prototype diela dodáva „to, čo je prvé, je autentické, teda krásne...“ Jej maľba ide akoby proti prúdu, stráni sa prvoplánovej jednoznačnosti a rozvíja vlastnú, neopozeranú poetiku. Nosnou témou jej tvorby je téma feminizmu, pričom autorka sa nebráni ani kritickému nazeraniu. Aj preto je jej „ženská“ maľba sebavedomá a zábavná zároveň.

V rokoch 2008 – 2014 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v Ateliéri mal+by Klaudie Kosziby. Na VŠVU od roku 2015 pokračuje v doktorandskom štúdiu. V období 2011 – 2012 absolvoval študijný pobyt v HEAD v Ženeve, Studio (ré) presentation. V roku 2013 bol nominovaný na cenu Essl Award za svoju bakalársku prácu Záloha a v roku 2014 získal cenu rektora za diplomovú prácu. V rokoch 2015 a 2017 bol ocenený štipendiom Nadácie Novum.

Dominik Hlinka je síce debutantom prítomnej súťaže, no v ostatných rokoch bola jeho tvorba prezentová a ocenená na viacerých, nielen domácich fórach. Hlinka je predstaviteľom „konceptuálnej“ maľby, pritom jeho prejav nestráca na originalite a pravom maliarskom zanietení, stále je pre neho dôležitý samotný akt maľovania, fyzický kontakt s materiálom, štetcom a plátnom. Aj napriek silnému intelektuálnemu ukotveniu a experimentovaniu s digitálnymi médiami prináša Hlinkova maľba divákovi emočný náboj a sprostredkúva evidentnú radosť autora zo samotného maľovania. Hlinku zaujíma skutočný svet; snaží sa naň nazerať z viacerých strán a premýšľa o možnostiach jeho zobrazenia. Rovnako ho fascinuje samotné médium maľby i jeho dejiny – známy je jeho projekt s odkazom na ikonickú horu St. Victoire.

Finálové dielo Ep = Ek (zachovanie energie pri pokoji a pohybe) (2020) ukazuje, ako Hlinka obracia svoju pozornosť k sprostredkovaniu principiálnych javov sveta. Je evidentné, že má potrebu vidieť a chápať svet inak, nachádzať i vyvolávať zmeny. Ako nám to doba intenzívnejšie ukazuje, zákony, fyzika a zdravý rozum sa pri riešení podstatných problémov uplatniť nedajú, dodáva autor vo svojom statemente. Aj preto verí, že nám nezostáva nič iné, ako len alternatíva, a to veriť šťastiu, náhode a uvažovať o svete metafyzicky. V prítomnej maľbe registruje komplexné javy a pomocou dominantného telesa nahliada na realitu ako na transcendentný celok. Nezameriava sa na konkrétne operácie, ale na primárnu vlastnosť – na zachovanie a vzťah k energii.

V rokoch 2007 – 2013 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave pod vedením doc. Klaudie Kosziby. Žije a tvorí v Bratislave.

Marek Jarotta sa vo finálovej dvadsiatke objavuje už štvrtýkrát, v roku 2013 sa v súťaži umiestnil na druhom mieste. Porotu opakovane zaujal svojím autorským programom, v ktorom sa dlhodobo orientuje na špecifickú vizualitu uzlových, tranzitných miest. V otvorenom a dlhodobom cykle Nemiesta donedávna zaznamenával vyprázdnené a monochromatické priestory – letiskové čakárne, hotelové haly, podchody, detaily eskalátorov, mostov či zábradlí. Jarottu zaujímala ich takmer nepostihnuteľná identita prameniaca z anonymity a uniformity. Celkovo v jeho dielach prevládal akýsi náznak post-apokalyptickej skazy, vyľudnenia, existenciálny nepokoj.

Pôvodný koncept však v ostatnom období autor aktualizuje. Potvrdzuje to aj súťažné dielo Ošumelá stanica (2020). Vybrané priestory už nie sú „len“ čierno-biele; autor ich dokonca začína zaľudňovať – umiestňuje do nich bezmenných cestovateľov, nomádov, užívateľov... Akoby v tomto medzipriestore bez identity vydestiloval esenciu súčasného sveta. Maliarsky kontrast rozpadajúcej sa, takmer monochrómnej stanice a farebne bohatého interiéru zaľudneného cestujúcimi ukazuje efekt skazy voči ideálu dokonalého cestovania a honbou za zážitkami. Jarotta dlhodobo skúma anonymnú identitu prostredí, ktoré určujú život súčasného človeka. Spodobuje dynamiku našej doby – jej rýchle tempo, celkové odcudzenie, izoláciu, prehnané očakávania. Výsledkom je maliarsky záznam reality – výsek našich každodenných procesov, banálnych presunov, esencia trvalej izolácie a odcudzenia. Dokumentuje prekvapivo nielen stratu identity verejného priestoru (šablónový vizuál bez konkrétnych historických či miestopisných väzieb), ale čo je podstatnejšie, naznačuje veľa o vzťahu indivíduum – masa (spoločnosť – kolektív).Riadená organizácia vyplývajúca z potrieb postmodernej spoločnosti degraduje človeka najmä v týchto tranzitných miestach na pohybujúcu sa jednotku, ktorej obeh v systéme nemá narušovať nič individuálne, osobné. Anonymita a odcudzenie – charakteristické atribúty súčasnej doby...

V rokoch 2007 – 2011 študoval na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach pod vedením profesora Adama Szentpéteryho. V období 2013 – 2015 pokračoval v štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave pod vedením profesorov Antona Čierneho a Daniela Fischera. Žije a tvorí v Košiciach a v Bratislave.

Martin Kiman je viacnásobným finalistom súťaže Maľba. Jeho tvorba v ostatnom období vychádza zo záujmu o zvukové kompozície a stopy, ktorých vibe a atmosféru sa pokúša prostredníctvom maľby vizualizovať. Vír myšlienok, pudov a spomienok, ktoré sú často sprevádzané zvukom elektronickej hudby, predstavuje bázu jeho aktuálneho výtvarného prejavu. Autorov záujem sa opiera o hudobnú produkciu, videoart, scenáristiku, psychoanalýzu a rituály mestských subkultúr, ktoré dlhodobo ovplyvňujú jeho maliarske gestá. Vizuálna stopa jeho malieb vychádza zo zaujatia organickou hmotou, jej amorfnosťou a neustálou premenou. Výsledkom sú takmer abstraktné maľby matne naznačujúce priestor, štruktúry, zhluky organických tvarov, ich pohyb či vibráciu...

Súťažné dielo 146 BPM (2020) zodpovedá vyššie načrtnutým východiskám Kimanovej tvorby. Sám autor za žáner svojich malieb považuje portrét mysle počas orgastického stavu. Rád sa odvoláva na hranice podvedomia a procesy subjektívneho vnímania, ktoré pre svoju tvorbu považuje za kľúčové. Práve v maľbe vidí Kiman špecifické možnosti, ktoré mu umožňujú zobraziť niečo, čo iné médiá (fotografia, digitálna grafika) nedokážu sprostredkovať. Jeho maľby sú v skutočnosti výzvou k prežívaniu silných pocitov, ktoré ako autor prežíva pri kreatívnom procese, popri ktorom často počúva elektronickú hudbu. V zvláštnom stave, blízkom tranzu, sa jeho ruka pohybuje po plátne v rytme hudobných impulzov. Vtedy sa Kiman pokúša dosiahnuť jednotu zmyslov – sluchu, zraku a dotyku.

V rokoch 2008 – 2014 študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, najskôr na Katedre grafiky a iných médií pod vedením profesora Roberta Jančoviča, potom na Katedre maľby a iných médií pod vedením profesora Daniela Fischera. Letný semester 2012/2013 strávila na Magyar Képzőművészeti Egyetem v Budapešti, v Ateliéri maľby u profesorov Bukta Imre a Kiss Péter. V rokoch 2015 a 2019 bola finalistkou súťaže Maľba.

Rita Koszorús sa vo finále súťaže objavuje tretíkrát, pričom všetky finálové diela charakteristicky vypovedajú o umeleckom snažení, ako aj širokom zábere maliarskych postupov a prostriedkov tejto autorky. Je zrejmé, že Koszorús v oblasti maľby skúša rôzne procesy, nenechá sa strhnúť overenou manierou a ani prevažujúcimi trendmi. Ide vlastnou cestou a aj keď to nie je vždy jednoduché, vnútorné presvedčenie je evidentne pre ňu dôležitým hnacím motorom. Vo svojej tvorbe prepája maliarske školenie so zrejmou afinitou k participatívnym projektom, nevyhýba sa ani aplikácii grafických či kresbových postupov. Práve v tejto pozoruhodnej kombinácii a odvahe experimentovať tkvie sila jej prác.

Finálové dielo Liberté (2020) je maliarskou kombináciou nesúrodých štruktúr, ich vzájomných vzťahov a ich vizuálneho pôsobenia. Autorka priznáva, že jej obrazy výrazne ovplyvňuje technika koláže, ktorá sa prirodzene spája s obdobím avantgardných hnutí začiatkom 20. storočia. Počas uplynulých rokov sa jej tvorba začala uberať smerom k abstrakcii, ktorá pre ňu predstavuje najmä slobodu pravidiel. Inšpiruje ju absurdnosť každodenností, venuje sa témam identity, kolektívnej identity, identity a pozície maľby v umení a analýze času. Koszorús vo svojej tvorbe citlivo reaguje na bohatosť estetických foriem obdobia modernizmu, ktoré vedome i nevedome reflektuje a interpretuje. Ako pripomína, analýza modernistickej estetiky spočíva v hľadaní vývoja vizuálnej identity, ale aj vkusu, ktoré výrazne formovali naše kultúrne povedomie. Aktuálne reflektuje obdobie modernizmu aj prostredníctvom tematizácie pocitu nostalgie. Sama ponúka trefnú definíciu vlastného úsilia: „Ako vizuálna umelkyňa komunikujem s divákom primárne na vizuálnej rovine. Ako maliarka rozprávam rečou štruktúr a kompozície. Ako človek chcem mať názor. Ako diváčka očakávam katarziu. Ako tvorkyňa chcem zastaviť čas.“

V rokoch 2013 – 2017 študoval na Katedre maľby a iných médií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

Richard Moravčík, ďalší debutant tohto ročníka súťaže, má svoj autorský program jasne definovaný. Je zrejmé, že ho fascinuje svet prírody, planéta Zem, bohatosť a pestrosť tvarov nájdených prírodnín či nerastov. Práve v istej formálnej podobnosti s týmito fragmentmi sa jeho maľba vymyká štandardnému popisnému zobrazeniu. Moravčík sa jednoducho o veci zaujíma, hľadá podobnosti v tvare či štruktúre. Maľbou sprostredkúva svoju skúsenosť, posúva ju však ďalej kombináciou maliarskych a kresliarskych záznamov. Vytvára súbor takmer klasifikačných popisov, ktoré napriek analytickému prístupu vyznievajú mimoriadne precítene.

Súťažná maľba Herbár (2020) rieši fenomén prírodného univerza v širších súvislostiach, s odkazom na autorovu chôdzu v lese spojenú s jeho objavovaním a hľadaním vnútorného pokoja. Moravčík vychádza z kresbových záznamov z vlastného cestovateľského denníka a fotografií. Sám pri definovaní vlastného diela používa termín koláž – pripomína, že výsledné dielo osciluje na plátne ako záznam videného a fragment hmatateľného, spomienka na hladinu jazera v spojení s kúskom lesa v jeho vlastnej zbierke.

Od roku 2015 študuje na Akadémii umení v Banskej Bystrici, Fakulta výtvarných umení, v Ateliéri klasických maliarskych disciplín u profesora Hološku.

Debutantka súťaže Michaela Murínová zastupuje v prítomnom ročníku zdanlivo klasickú polohu súčasného vizuálneho umenia. Vyjadruje sa prednostne realistickou, zvyčajne figurálnou maľbou, pričom sa zameriava na optické ilúzie v najrôznejších podobách. Lákajú ju okaklamné efekty, maliarsky ťažko zvládnuteľné, ktoré však predvádza s ľahkosťou a bez banálnych trikov. Nejde jej len o samovoľné predvádzanie maliarskej zručnosti, autorka s nimi narába premyslene, snaží sa práve prostredníctvom nich vytvárať isté napätie a jednoznačný naratív. Paradoxne, prostredníctvom v istom zmysle banálnej formy sa jej darí dosiahnuť pôsobivý výsledok.

Jednoznačne to platí aj pre znepokojivú maľbu Zdegenerovaný pohľad (2019). Podľa slov autorky predstavuje pokus o zachytenie vývinovej deformácie a úpadku spoločnosti. V obraze zachytáva svoj autoportrét tvorený zhlukom surreálnych odrazov reflexie vody. Jej maliarska metafora má odkazovať na limity ľudského uvažovania, ale aj neschopnosti zmeny a nápravy spoločnosti. Pripomína uväznenosť človeka v jeho stereotypnom zmýšľaní, ustrnutie v spoločenských konvenciách, úsudkoch a zásadách. Zobrazená deformácia predstavuje nielen chybu, ale najmä pokrivenie ľudskej morálky. Z formálneho hľadiska by sme mohli pripomenúť moment zmnoženia či dokonca pohybu blízky ikonickým dielam svetovej moderny, či prirodzene východiskovú popartovú štylizáciu.

V rokoch 2006 – 2011 študoval na pedagogickej fakulte UMB v Banskej Bystrici, na Katedre výtvarnej kultúry. V období 2012 – 2015 tu pôsobil ako interný doktorand.

Jakub Navrátil sa vo svojej tvorbe venuje maľbe, ale aj objektu a inštalácii. Priznáva, že koncept a obsahové vymedzenie vlastnej práce nemáva vopred stanovené. Najčastejšie vychádza z obrazových prvkov viažucich sa k osobnej i kolektívnej identite a minulosti, ktoré podrobuje vzájomnej konfrontácii a prelínaniu. Pracuje systémom zbierania a triedenia. Obrazový (hlavne nájdený) materiál kombinuje, pričom finálny celok vzniká až v procese samotnej interakcie. Využitím spojenia predmetnej a abstraktnej formy sa snaží uvádzať význam do neustáleho pohybu a vedome sa bráni konečnému dopovedaniu. Namiesto naratívne uzavretého obsahu ponúka divákovi otvorený priestor pre subjektívnejší proces čítania a interpretácie. Dekódovanie významov považuje za mimoriadne dôležitý proces, ktorý zámerne prenecháva na strane diváka. Autor sa bráni hlbším slovným výkladom svojich prác, pretože je presvedčený, že práve tak by výslednú prácu zničil, obnažil či okradol o tajomstvo kódu.

Súťažné dielo Gummy Bear in a haystack (half of the) (2020) je charakteristickou maľbou 21. storočia. Postinternetová vizualita stojí na prelínajúcich sa plánoch, pričom jednotlivé obrazové prvky vystupujú samé za seba, ale zároveň budujú spoločný kompozičný a obsahový efekt. Celkový obraz, ako aj jeho jednotlivé časti, oscilujú na hranici medzi predmetným a abstraktným, hmotným a nehmotným, jasným a zahmleným. Sám autor to jasne definuje: „Obraz sa nezačína, obraz sa nekončí. Nový priestor v/pod/medzi/na povrchu obrazu. Proces maľby ako zoznam prianí – polovicu zabudneš, druhá sa nesplní. Hovorí sa, že divákovi je potrebné s výkladom pomôcť. Hovorí sa aj to, že si musíme pomáhať, no ja sa aj krv bojím darovať. Neviem prečo, ale vnímam to podobne, bojím sa, že odpadnem... Cut – copy – paste. Re-kontext – obraz ako parazit v obraze, ako posun časti voči celku. Čo je časť a čo je celok, časť je z častí, celok je z častí. Celok je zákerný – klame, že sa nemení. Obraz sa rozdelil, aby sa zmestil. Časť tvrdí, že je celkom. Možno.“

V rokoch 2013 – 2020 študovala v Otvorenom ateliéri maľby Rastislava Podobu na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. V roku 2018 absolvovala študijný pobyt na Fakulte designu a umenia Ladislava Sutnara Západočeskej univerzity v Plzni.

Tatiana Ondziková má v súťaži Maľba svoju premiéru. Jej finálové dielo charakteristicky zastupuje tú polohu súčasnej maľby, ktorú by sme veľmi povrchne mohli nazvať „ženskou“. Je zrejmé, že autorke je blízka otázka rodovej problematiky, citlivo vníma postavenie ženy; pritom jej maľby nie sú prvoplánové a ani zbytočne angažované. Naopak. Námety, ktoré si vyberá, sú autentické, navyše prevedené s ľahkosťou a pozoruhodným nadhľadom. Ženský svet, to nie je len telo či telesnosť, ale oveľa širšie spektrum námetov, motívov, nápadov...

Finálová olejomaľba Adéla (2020) je intímnym maliarskym vyznaním. Zobrazuje konkrétnu osobu – ženu, s ktorou Ondziková žije v spoločnej domácnosti. Ako pripomína autorka – neustále spolu riešia každodenné útrapy typické pre single ženy pred tridsiatkou – rozchody, nepodarené vzťahy s mužmi, márne hľadanie lásky, ako aj finálne dospenie k poznaniu, že single život je občas aj fajn. Autorka priznáva, že z Adély vyviera sexuálna energia takmer neustále; preto ju pri jej portrétovaní stvárnila trochu lascívne, čo však divák v istom zmysle ani nepostrehne, nakoľko maliarka pomocou hry svetla vyznenie námetu zámerne modelovala. Adélino telo je čiastočne prekryté komplikovanou svetelnou situáciou vytvorenou hrou tieňov kvetov. Spodobená žena si jednoznačne danú situáciu (život) užíva, necháva sa opájať pocitom tepla na pokožke, súznie so svojím okolím, je vyrovnaná sama so sebou. Autorka aj preto s rozvahou konštatuje, že „namiesto vydatej ženy alebo minimálne ženy s pevným vzťahom sa z nás stávajú ‚#plantwomen‘.

V rokoch 2005 – 2011 študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, na Katedre mal+by a iných médií, v ateliéri prof. Klaudie Kosziby.

Pre tvorbu Ivany Oroszovej je charakteristické prepájanie prvkov reality s magickými, až iracionálnymi elementmi do jednej výpravnej scenérie, v ktorej sa stierajú hranice medzi pravým a fiktívnym. Exotické či mystické miesta konfrontuje s vlastnými zážitkami, existujúcimi miestami či osobami. Výsledkom sú efektné kompozície ponúkajúce viacero naratívnych rovín. Oroszovej obrazy možno definovať hranicou takmer až naivného a nepoučeného či špecificky prepekného vizuálneho prejavu. Práve v kontraste týchto dvoch rovín – akademicky poučenej maliarky a vizuality, zachovávajúcej si isté „nepokrivené“ špecifiká, tkvie príťažlivosť malieb Ivany Oroszovej.

Cieľom obrazu Zenova záhrada (2020) je podľa autorky ponúknuť divákovi pokoj a rozptýlenie v neistej dobe. Spln, meditujúci mních v rúšku, kŕdeľ plameniakov, letiaca volavka, divoká flóra v jesennej fáze sfarbenia, opálená Venuša s mačkou... Spektakulárna kompozícia, v ktorej sa charakteristicky mieša aktuálne a minulé, reálne a fiktívne. Práve tieto protichodné východiská vytvárajú priestor pre početné výklady. Navyše, aktuálna neistá doba nahráva tomuto typu nejednoznačného naratívu – ktorý sa viac pýta ako odpovedá. Snáď by sme obraz mali vnímať ako akýsi zenový koán, námet na rozjímanie v súčasnej zložitej dobe. Koán, na ktorý nepoznáme a ani nemôžeme poznať (správnu) odpoveď...

Od roku 2016 študuje v Otvorenom ateliéri maľby Rastislava Podobu na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Maliarsky program Miroslava Sandanusa je určený, jasne vymedzený. Autor pozoruhodne pracuje s environmentálnou tematikou – fascinujú ho skládky, odpad, poveternostné zmeny, ničenie planéty – naliehavá problematika, ktorá je najmä mladou generáciou vnímaná ako mimoriadne urgentná a dôležitá zároveň. Sandanus sa vyjadruje realistickou maľbou, pritom jeho diela majú ambíciu vtiahnuť diváka do toku autorových myšlienok. Ukazujú nám, ako umelec pozoruje svet a dianie okolo seba, čo ho fascinuje, no najmä to, ako mu na prírode záleží. Sandanus maľuje sugestívne – zvlášť jeho cyklus malieb z prostredia skládok, kde pracuje aj s ľudskou figúrou či jej fragmentmi možno považovať za mimoriadne pôsobivý príspevok k téme, ktorá začína byť pre mladých maliarov a maliarky čoraz dôležitejšou nielen v osobnom živote, ale aj vo vizuálnom stvárnení.

Dominantným motívom súťažného obrazu Prázdnota (2020) je príroda. Žiaľ, nie v jej pôvodnej podobe, ale po zásahoch ľudskej činnosti, ktorá ju v pravidelných intervaloch permanentne ničí. Východiskovou inšpiráciou autora sú konkrétne rúbaniská, vylámané stromy, spráchnivené konáre, ale aj pohodený odpad v krajine. Vo svojich dielach zachytáva presne ten okamih ľudskej nedbanlivosti, ktorým sa pravdepodobne najvýraznejšie manifestuje prítomnosť človeka v prírodnom rámci. Obraz poukazuje na aktuálne problémy našej doby – demonštruje nám jednoznačný pôvod záťaže, s ktorou sa musí vysporiadať nielen planéta, ale najmä my sami.

Od roku 2016 študuje v Otvorenom ateliéri maľby pod pedagogickým vedením Rastislava Podobu na Akadémii umení, Fakulta výtvarných umení v Banskej Bystrici.

Debutantka súťaže Natália Šimonová zaujme mentálne i formálne mimoriadne vyzretým autorským programom. Pozoruhodná je nielen jej samotná maliarska činnosť, ale najmä inovatívne narábanie s maľbou ako takou a uvažovanie o jej ďalšom uplatnení. Výnimočné je vykročenie autorky do verejného priestoru, dôležitý proces implementácie maliarskych diel späť do konkrétneho prostredia, ktoré vlastne ich vznik inšpirovalo. Šimonová predvádza expandovanú maľbu par excellence – robí to presne pre podmienky nášho prostredia, veľmi originálne, bez preberania cudzích vzorov. Jej autentický prístup je oživením súťaže a aj napriek nízkemu veku jedným z pozitívnych prekvapení tohto ročníka.

Jej príznačná maľba Reťazák (2020) zobrazuje ako ústredný motív starý zhrdzavený kolotoč. Ten presne reflektuje stav zanedbaných socialistických ihrísk a estetiku ich deštrukcie. Šimonová sa dôsledne zaoberá vybranými motívmi verejného priestoru, ktorý je súčasťou osobnej, ale i sociálnej pamäti. Zameriava sa na detailný výskum maliarskej hmoty, štruktúr, ale i prácu s neklasickými maliarskymi materiálmi, ako je hrdza. Procesuálne zmeny a deštruovanie plátna prostredníctvom korózie ponúkajú originálny spôsob narábania s danou témou. Duplikovanie motívu poukazuje aj na masovú produkciu týchto štruktúr za čias socializmu a ich rozšírenie naprieč sídliskami a mestskými časťami. Vďaka ilúzii pohybu, ktorá sa autorke podarila docieliť, nepriamo upomína aj na modernistickú estetiku – viď ikonické dielo M. Duchampa Akt zostupujúci zo schodov č. 2.